Už sme si zvykli na to, že naši politici narábajú s pojmami a kategóriami, ktorým nerozumejú resp. ich význam pramálo poznajú. Napríklad taký fašizmus. Jedná sa o systém mixu zla, nenávisti, nacionalizmu, rasizmu, šovinizmu, násilia a militarizmu, ktorý vychádza z ideí o potupe a ponížení národa, skazenosti spoločnosti a potreby sebaobetovania sa jednotlivca za celok. Fašizmus sa významne viaže s kultom osobnosti, kasárenským spôsobom života a vodcovským princípom. Upevňuje sa v ňom národná hrdosť a úcta k tradíciám ako zjednocujúci prvok. Slepá viera v autority a bezmyšlienkovitá poslušnosť sa považuje za najvyššiu cnosť. Ničím výnimočným nie je obľuba v mystických obradoch, identifikácii sa s mýtickými národnými hrdinami a odvodzovanie svojich skutkov od vôle transcendentálnej prozreteľnosti.
Nie je teda na mieste označovať za fašistu niekoho len preto, že vyjadruje odpor k systému a kritiku pomerov v spoločnosti. Už sme si zvykli na to, že tam, kde nestačí sila a istota nášho argumentu, tam bezmyšlienkovite využívame nástroje trestného práva. Táto tendencia je však oveľa nebezpečnejšia ako hrozba politických síl, ktoré označujeme za fašistické.
Nikdy nezabúdajme na to, že fašistická ideológia sa v spoločnosti nemôže rozvinúť bez existencie viacerých sociálnych patologických javov. Je nesporné, že niektoré takéto javy sa u nás už vyskytujú. Sociálna nerovnosť, chudoba, korupcia, defekty v oblasti právneho štátu, selektívna spravodlivosť... Fašistická diktatúra v štáte však nikdy nemôže existovať bez podpory priemyselných korporácií a finančnej oligarchie. Tie však na Slovensku venujú zatiaľ svoju priazeň a podporu iným politickým zoskupeniam.
Slovenská predvolebná realita sa začína podobať zmätenej honbe na čarodejnice, kedy sa politické elity snažia zahmlievať svoje excesy tým, že upriamujú pozornosť občanov na hrozby extrémizmu a fašizmu. Problém je v tom, že tak koaličné ako aj opozičné tváre bilbordov sú podozrivé zo spáchania hospodárskych a ekonomických deliktov ako aj zneužívania štátnej moci, preto sa spoločne stretávajú v ťažení proti extrémizmu a fašizmu. Toto ťaženie však nadobúda až tragikomické rozmery.
Spolok politických elít zahlienený ťažkými hospodárskymi a korupčnými deliktmi akýmsi zázrakom dokázal nasmerovať represívne orgány štátu na pole neorané spočívajúce v stíhaní občanov za vyslovenie názoru, ktorý odporuje videniu sveta týchto elít. Spochybňovanie niektorých historických udalostí, oslava alebo naopak hanobenie niektorých osobností minulosti, pomenúvanie patologických spoločenských javov súčasnosti, by mali byť témami na diskusiu, v niektorých prípadoch snáď ignoráciu, alebo dokonca až opovrhnutie.
Avšak využívanie nástrojov trestného práva má byť v demokratickej spoločnosti až krajným riešením, kedy vyslovenie názoru závažným spôsobom zasiahne do práv a právom chránených záujmov iných osôb. Tragikomickosť slovenskej reality potvrdzuje aj príklad toho, že samotný bývalý predseda vlády SR je obvinený zo spáchania extrémistického trestného činu, čím vlastne dopláca na zhovadilosť a absurdnosť trestného systému, ktorý sám tvoril v úsilí upevniť si vlastnú moc.
Orgány činné v trestnom konaní by mali s pojmami „fašista“ a „extrémista“ skutočne narábať veľmi opatrne a nenechávať sa zmiasť alebo zviesť politickými tárajmi, ktorí ich s obľubou používajú na hanlivé označenie svojich oponentov.
Takže záverom len toľko: Presadzovanie politickej vôle pri aplikácii nástrojov a inštitútov trestného práva patrí vo formálne demokratickom a právnom štáte spoločne s korupciou k najnebezpečnejším vnútorným patologickým javom spoločnosti.
