reklama

Ideológia komunizmu – podstata, východiská, ciele a prejavy

„Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť... zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii... potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“ (§ 422d ods. 1 Trestného zákona)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ambíciou autora je v stručnosti vyjasniť verejnosti, ale i orgánom činným v trestnom konaní kategóriu „komunistická ideológia“. Dôvodom je skutočnosť, že v spoločnosti sa s daným pojmom nakladá tak, že sa fakticky vytráca jeho obsah a za slovami komunizmus, alebo ideológia komunizmu občania vidia len gulagy, vykonštruované procesy, vraždenie a deportácie nevinných osôb, streľbu na štátnych hraniciach a iné hanebné porušovanie základných práv a slobôd.

Komunistická ideológia vychádza z marxizmu, ktorý sa člení ma marxistické filozofiu, politickú ekonómiu, vedecký komunizmus a dejiny komunistického a robotníckeho hnutia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predmetom marxistickej filozofie bolo skúmanie poznateľnosti sveta a vzťahu hmoty a vedomia ako základnej filozofickej otázky. Jednalo sa o prísne materialistickú a stranícku filozofiu založenú na primárnosti existencie hmoty pred vedomím. Marxistická filozofia (po vzniku Sovietskeho zväzu uvádzané aj ako marxisticko-leninská) sa člení na historický materializmus a dialektický materializmus. Za historické pramene tejto filozofie sa uvádzajú napr. antickí materialisti (Herakleitos a Demokritos), anglickí mechanickí materialisti (Bacon, Hobbes, Hume), nemecká klasická filozofia (Hegelova dialektika, Feuerbachov antropologický materializmus), filozofia osvietenstva, francúzski mechanickí materialisti (Holbach, Diderot...)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Politická ekonómia patrila k ďalšiemu pilieru marxizmu, ktorej predmetom bolo skúmanie ekonomických vzťahov a procesov v spoločnosti spolu s formami vlastníctva. Členila na politickú ekonómiu kapitalizmu a politickú ekonómiu socializmu. K najznámejším teóriám patrí Marxová teória nadhodnoty ktorá opisuje formu vykorisťovania a ponechania si zisku (nadhodnoty) vlastníkom výrobných prostriedkov ako akt nemorálny, nezákonný a spoločensky neakceptovateľný. Marxistická politická ekonómia sa zaoberala zákonitosťami: plánovaného vývoja, spravodlivého odmeňovania, socialistickej akumulácie, ponuky a dopytu, hodnoty a tovarovej výroby. V rámci foriem vlastníctva sa vylučovalo súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktoré sa plne nahradzovalo spoločenským (štátnym), družstevným a osobným. Zákaz súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov bol vlastne modifikáciou zákazu ekonomického vykorisťovania človeka človekom. Transformácia vlastníctva sa v praxi dosahovala v zásade znárodňovaním – zoštátňovaním (v priemysle, službách, obchode...) a kolektivizáciou – združstevňovaním (prevažne v poľnohospodárskej výrobe). Drobné živnosti a malé farmy postupne v päťdesiatych rokoch zanikali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Transformácia vlastníctva výrobných prostriedkov bola po nástupe komunistickej moci charakteristická aplikáciou nástrojov štátneho donútenia fakticky vo všetkých odvetviach hospodárstva ako aj odopieraním náhrady za odobratý majetok. 

Vedecký komunizmus je treťou a z pohľadu dnešnej doby pravdepodobne najagresívnejšou súčasťou marxizmu, ktorý je základom komunistickej ideológie. Seriózne pochopenie teórií vedeckého komunizmu si vyžaduje poznanie historických reálií a doby v ktorej boli jednotlivé teórie a definície vypracované. Za skutočný klasický zdroj vedeckého komunizmu (nazvať ho komunistickou bibliou by bolo výstižnejšie, ale nechceme žiadneho čitateľa uraziť) je kniha Karla Marxa a Fridricha Engelsa - Manifest komunistickej strany z roku 1848.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ekonomický a politický systém a stav ľudských práv na Západe bol v tej dobe taký brutálny a neľudský, že daná kniha ho fakticky len odrážala. Základné tézy spočívali v potrebách spoločenských reforiem a zmien, ktoré vychádzali z mimoriadne ťažkého postavenia robotníctva (proletariátu), ktoré sa podľa autorov malo stať hegemónom revolúcie, pretože robotníci fakticky nemali už čo stratiť (vlastnili len svoje potomstvo) to pod vedením komunistickej strany v konfrontačnej a krvavej revolúcii spolu so spojencami (roľníctvom a pracujúcou inteligenciou) oslobodia prácu, vymania sa z vykorisťovania a útlaku, prevezmú výrobné prostriedky do svojich rúk ako aj moc v štáte. Týmto sa malo zavŕši historické poslanie robotníckej triedy. Ideou tohto zápasu sa stala nezmieriteľnosť triedneho boja.

Vedecký komunizmus ako súčasť marxizmu teoreticky obhajoval spoločenský vývoj smerom od socializmu ku komunizmu. Socializmus bol uvedený ako spoločenským poriadok, ktorý poznáme na našom území v rokoch 1948 – 1990, pričom sa považoval len na medzistupeň vybudovania komunistickej utopickej beztriednej spoločnosti s odumierajúcim štátom, všeobecným blahobytom, riadený systémom samospráv, s tým že človek bude robiť to, čo bude vedieť a dostane všetko to, čo bude potrebovať. Tieto tézy boli prenesené do hesiel: „Každý podľa svojich možností, každému podľa jeho práce“ (socializmus) a „Každý podľa svojich možností, každému podľa jeho potrieb“ (komunizmus). 

Čím by sme teda mohli objektívne charakterizovať náš prednovembrový spoločenský systém?

  • Hegemónom moci v štáte bola robotnícka trieda reprezentovaná komunistickou stranou, ktorej vedúca úloha v spoločnosti bola garantovaná vo vtedajšej ústave, ktorú rešpektovali všetky spoločenské organizácie i ďalšie politické strany (Strana slobody a Strana slovenskej obrody).

  • Ekonomika (často uvádzané ako „príkazná“) bola založená na administratívno-direktívnom plánovaní, riadení a výrobe produktov. Produkčné kapacity (výrobné prostriedky) boli spravidla vo vlastníctve štátu.

  • Štát zabezpečoval plnú zamestnanosť.

  • Poľnohospodárska výroba poskytovala potravinovú sebestačnosť spoločnosti.

  • Dopyt a ponuka (trh) bol nahradený hospodárskymi plánmi, ktoré často nevyjadrovali spoločenský dopyt, preto dochádzalo často k disproporciám na trhu a nedostatkom v zásobovaní.

  • Úzkoprofilový tovar bol nahrádzaný tolerovaným čiernym trhom.

  • Ceny tovarov a služieb boli regulované a dotované štátnym rozpočtom. Spravidla boli ceny rovnakých tovarov a služieb totožné na celom území štátu.

  • Ceny priemyselnej produkcie boli regulované tak, že ich výška bola často pod úrovňou výrobných nákladov.

  • Ekonomika kolabovala nielen iracionálnou cenotvorbou ale tiež nedostatkom inovácií a modernizácie technických zariadení.

  • Zahraničný dlh bol udržiavaný na tak nízkej úrovni, aby bol splatiteľný zlatými rezervami štátu. Mena bola silná, stabilná a krytá najskôr zlatom, neskôr produkciou. Výmenný kurz meny bol určovaný a regulovaný štátom.

  • Zahraničný obchod sa v duchu politickej orientácie orientoval na krajiny ostatných socialistických krajín. Akceptovala sa hegemónia Sovietskeho zväzu v rámci východného bloku.

  • Školstvo a zdravotníctvo bolo hradené zo štátneho rozpočtu a poskytované občanom bezplatne. Podpora športu a kultúry sa považovala za otázku prestíže socialistického zriadenia a boli predovšetkým na úrovni štátnej reprezentácie štedro podporované a dotované.

  • Bytová výstavba a infraštruktúra občianskej vybavenosti boli plánované a ich výstavba dotovaná štátom.

  • Štátne byty a stavebné pozemky sa prideľovali žiadateľom spravidla bezplatne podľa poradia podanej žiadosti.

  • Politický systém bol relatívne stabilný, miera zločinnosti nízka a organizovaný zločin prakticky neexistoval. 

To čo dnes vytvára v spoločnosti pohľad na komunistickú ideológiu je predovšetkým stav základných ľudských práv a slobôd počas doby vlády komunistickej strany.

  • Po roku 1948 sa pokračovalo so znárodňovaním (zoštátňovaním) priemyselných podnikov, ktoré neprešli do rúk štátu v roku 1945 (banky, poisťovne, bane, veľké priemyselné podniky a veľkostatky) bez poskytovania náhrad.

  • Vykonala sa pozemková reforma a kolektivizácia s použitím nástrojov štátneho donútenia.

  • Prenasledovali a kriminalizovali sa odporcovia režimu ako aj potencionálni odporcovia režimu predovšetkým osoby, ktorý bol odobratý majetok, členovia iných politických strán a zoskupení, ale tiež napr. duchovenstvo.

  • Vykonali sa čistky v armáde bezpečnostných zboroch.

  • Komunistická strana vykonala brutálne čistky aj vo vlastných radoch.

  • Osoby mohli väznené len za vyslovenie kritického názoru, príslušnosti k spoločenskej triede, alebo len za osobné a rodinné vzťahy s takýmito osobami.

  • Politickí väzni a iní odporcovia režimu boli často fyzicky a psychicky týraní a mučení za účelom dosiahnutia ich priznania, resp. poskytnutia svedectva voči ďalším osobám.

  • V trestnom práve sa aplikoval sa princíp kolektívnej viny a Vyšinského koncepcia viny, kde každý obvinený sa považoval za vinného, kým nepreukázal svoju nevinu.

  • Odporcovia režimu mohli byť umiestňovaní v pracovných alebo prevýchovných táboroch často bez rozhodnutia súdu resp. vysloveného obvinenia. Násilné presídlenie obyvateľov nebolo ničím výnimočným. 

  • Sloboda myslenia sa potláčala, štátna informačná politika bola založená na cenzúre. Alternatívne médiá neexistovali. 

Päťdesiate roky 20. storočia boli obdobím, kedy komunistický režim tým najbrutálnejším spôsobom využíval nástroje štátneho donútenia voči politickým odporcom. Aplikácia nezmieriteľnosti triedneho boja sa pretransformovala do priamej fyzickej likvidácie odporcov režimu, prípadne ich izolácie, premiestnenia, koncentrácie resp. vynútenej emigrácie. Treba však priznať, že povojnový štát budovala generácia, ktorá bola konfrontovaná s obdobím 2. svetovej vojny, kedy vraždenie, aplikácia vojenskej brutálnej sily, fyzické týranie osôb neboli ničím výnimočným. Cena života vo vojnovom období (i krátko po ňom) mala naozaj nízku hodnotu, čo z pohľadu nášho vnímania sveta a ľudských práv človeka je niečo nepochopiteľné. 

Po rokoch tzv. odmäku (šesťdesiate roky 20. storočia), kedy režim ustúpil od brutálneho násilia pri presadzovaní svojej moci, nasledovali roky tzv. normalizácie (sedemdesiate roky 20. storočia), kde vnútrostranícky zápas o moc vyhrali konzervatívne sily nad liberálnymi. 

Aká bola úroveň základných práv a slobôd počas doby tzv. normalizácie?

  • Sloboda podnikania bola vylúčená. Pracovná povinnosť občanov sa vynucovala kriminalizovaní tzv. príživníctva. Zamestnávateľ sa uvádzal do občianskeho preukazu každého zamestnanca. 

  • Vlastnícke práva boli zachované, avšak vyvlastňovanie vo verejnom záujme nebolo preskúmateľné súdmi.

  • Sloboda pohybu sa obmedzovala byrokratizovaním povoľovacieho procesu pre žiadateľov o vycestovanie do zahraničia. Nelegálne prekročenie štátnych hraníc sa považovalo za trestný čin.

  • Sloboda slova bola zaručená, avšak kritika režimu alebo jeho predstaviteľov sa kriminalizovala alebo považovala za vyjadrenie nesúhlasu s politikou strany. 

  • Právo na informácie sa obmedzovalo štátnym zásahom do slobody slova (cenzúra). Pluralitné médiá neexistovali, šírenie informácií samizdatmi sa kriminalizovalo.

  • Štát mohol konať všetko, čo mu zákon nezakazoval.

  • Občan mohol konať len to, čo mu zákon povoľoval.

  • Sloboda vierovyznania bola zaručená, avšak účasť na bohoslužbách sa považovala za prejav nesúhlasu s ideológiou strany založenej na prísnom ateizme.

  • Komunistická strana bola budovaná na územno-výrobnom princípe. Takmer na každom pracovisku v celom štáte existovala základná organizácia strany.

  • Sloboda združovania bola obmedzená len na spoločenské organizácie a združenia povolené komunistickou stranou uznávajúce jej vedúcu úlohu v spoločnosti.

  • Pri prijímaní do zamestnania sa okrem vzdelania, praxe a odborných kvalít posudzoval aj postoj žiadateľa k politike strany a jeho spoločenská angažovanosť. Členstvo ku komunistickej strane zvýhodňovalo osobu žiadateľa.

  • Pri prijímacom konaní na štúdiu (strednej i vysokej) škole sa okrem bežných podmienok posudzoval aj sociálny pôvod žiadateľa, jeho rodičov a ďalších rodinných príslušníkov, ich politická angažovanosť a členstvo v strane. Žiadatelia s robotníckym pôvodom ktorých rodičia boli členmi strany sa uprednostňovali.

  • Každý, kto verejne upozorňoval na nedostatky politického a ekonomického systému, resp. porušovanie ľudských práv sa vystavoval nebezpečenstvu prenasledovania a šikanovania štátnou mocou a do podobného postavenia sa dostávali aj jeho príbuzní (pracovisko, škola, miesto pobytu...).

  • Účasť na voľbách do zastupiteľských orgánov bola formálne dobrovoľná, avšak neúčasť sa považovala za nesúhlas s politikou strany.

  • Súdna ochrana občanov, ktorí vyjadrovali nesúhlas s politikou strany, pred svojvoľným prenasledovaním, kriminalizovaním a šikanovaním orgánmi výkonnej moci neexistovala.

  • Komunistická propaganda a agitácia zasahovala do všetkých sfér spoločenského života. Oslava úspechov socializmu sa stala nepísanou povinnosťou občanov. Účasť na prvomájových sprievodoch bola síce dobrovoľná, avšak odmietnutie sa neodporúčalo a považovalo sa nesúhlas s politikou strany. Formy nátlaku a šikanovania boli síce nenápadné ale o to dôslednejšie (mzdové ohodnotenie, preradenie na inú prácu, vyslanie na iné pracovisko, pracovné hodnotenie a posudky, nepridelenie bytu, neprijatie detí na školu...) 

Záverom uvádzame, že skutočnosti uvedené v tomto článku sú stručným opisom toho, v čom spočívala komunistická ideológia resp. z akých prameňov vychádza. Pomenúvanie vecí pravými a výstižnými menami bolo vždy v histórii relatívne zložité a tomu tak je i dnes. Pojmy komunizmus, komunistická ideológia, zločiny komunizmu apod. sú v súčasnosti stále v spoločnosti frekventované, avšak dnes už málokto chápe ich zmysel, resp. každý si pod nimi predstavuje úplne iný obsah alebo obsah, ktorý nevyjadruje objektívne skutočnosti. Pochopiť fungovanie daného spoločenského systému je o to zložitejšie, že pohľady naň sú často krivené antipropagandou, pričom sa v zásade zdôrazňujú len patologické javy tohto spoločenského poriadku.

Občania i orgány činné v trestnom konaní majú ťažkú úlohu nielen v pochopení systému, ale predovšetkým v rozpoznaní súdneho deliktu v tom, či sa jedná len o „obyčajný“ kriminálny čin, alebo je skutkom spáchaným na základe ideovej a triednej nenávisti na politických odporcoch, kritikoch a oponentoch. 

Ľudovít Daňo

Ľudovít Daňo

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

analytik, filozof a ekonóm... názor sa dá vyjadriť aj bez toho, aby sme niekoho ponížili, urazili, alebo znemožnili... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu